Športom proti drogám. H****!

Autor: Jozef Petka | 9.9.2009 o 11:50 | Karma článku: 7,78 | Prečítané:  2400x

Pôvodne som chcel nepísať nejaký menší, skromný článok o tom, čomu sa už pár rokov venujem. Možno nabudúce. Momentálne by som chcel napísať pár slov o tom, ako sa na Slovensku podporuje šport, neziskové organizácie, a veci s tým súvisiace.

Aikido je obranné bojové umenie, v ktorom neexistujú súťaže. Začal som ho cvičiť niekedy v trinástich. A keďže okolnosti boli také, aké boli - a ja som chcel cvičiť aj naďalej - bol som nútený všetko zobrať do vlastných rúk a pracovať na tom, aby som ho mohol naďalej cvičiť. Tým myslím vybavenie telocvične, všetkých papierov, nábory, občianskej neziskovej organizácie. To ani nehovorím, že sme zo začiatku cvičili a "padali" na parkety. Keby tam bol niekto prišiel, tak si pomyslí, že sú tam nejakí psycháči.

Nebudem vravieť, že som za tie roky chcel a musel vynaložiť pekné peniaze a množstvo energie na to, aby sme sa mohli rozvíjať aj naďalej. Lebo pokiaľ prestanete, tak nestojíte. Upadáte. Potrebovali sme cestovať do klubov, kde to stojí za to. Môžem povedať, že aj vďaka tomuto som spoznal ľudí, ktorí sa mi stali veľmi, veľmi dobrými kamarátmi. Ľudia, ktorých si dokážete veľmi vysoko ceniť.

Ale o tomto hovoriť nechcem. To sú veci, ktoré záležia od každého osobne, ktoré môžete a nemusíte robiť. Do toho nedávate peniaze klubu, ani sponzora, ani nikoho iného. Vždy sú to len peniaze a energia vaša vlastná.

Našťastie od doby, keď sme začínali, už uplynulo pekných pár rokov. Zo začiatku sa náklady na prenájmy rátali ešte na zvládnuteľnej úrovni. Veď nič nie je zadarmo. A takto sa nám to ťahalo a zvyšovalo v podstate až dodnes. Nikdy sme nemali extra vysoké členské. Aspoň som sa ho vždy snažil udržať na akceptovateľnej úrovni. A to si dokonca platím členské aj ja osobne...

Horšie to bolo s prístupom inštitúcií. Asi si poviete - keď to išlo ťažko, prečo ste si nevybavili dotácie? Asi preto, že keď sme ich chceli vybaviť, tak sa nám vyskytli také prekážky, pri ktorých stratíte chuť a vôľu sa niekomu o niečo doprosovať. Najmä, keď cítite, ako si nejaký úradník doslova svojím prístupom pýta nejaký podmaz. Nie, ďakujem. Nemusím.

Taktiež sa vyskytli (a ľuďom, čo robia bojové umenia - hoci obranné, sa niekedy vyskytujú) dajme tomu "priateľské" ponuky na financovanie, a to nielen činnosti klubu. Skrátka nie veľmi morálne čistých ľudí by ste mali naučiť, ako niekoho dolámať o niečo rýchlejšie. Bližšie to tiež komentovať nebudem, ale tiež ďakujem. Ani takúto "priateľskú" ponuku som neprijal.

Za celé to obdobie sa nám podarilo zaobstarať si vlastné žinenky za celkom peknú sumu (stačí si vyhľadať cenu takej jednej žinenky). Vlastnými vkladmi, sponzormi... Bez jedinej koruny z rozpočtu mesta. Proces dosť dlhý, najmä keď niekomu poviete, že nerobíte súťaže. Smola. Ale spravilo sa, stálo to za to. Výsledok vidíme aj dnes.

A keď už dáte dokopy nejaké korunky na to, aby ste si mohli dovoliť vlastné žinenky, a dohodnete si aj telocvičňu, tak vám už nič neprekáža začať cvičiť trošku lepšie ako predtým. Len to by ste nemohli byť na Slovensku.

Peniaze zoženiete veľmi ťažko. Medzitým dohodnete s riaditeľkou školy to, že starú náraďovňu, ktorá slúžila ako sklad bordelu vypracete, vymaľujete, a dáte do používateľného stavu. Na vlastné náklady. Aby tie žinenky nezapadli prachom a mohli aj decká na škole využívať menšiu telocvičňu navyše. A predtým, ako idete odfaxovať objednávku vám zavolá riaditeľka, že to celé ruší. Aby ste jej to tam nezničili (na tréningoch nie sú ani vrecia).

Kto o čo vlastne prišiel? Nejaký klub o možnosť cvičiť, decká o možnosť cvičiť zadarmo v novozariadenej telocvični (radšej nech cvičia hneď vedľa, kde sú vytrhané parkety). Blbec o ilúzie, že by sa riaditelia (ale kde riaditelia, úradníci, ktorí boli zvolení do svojich funkcií) mali starať aj o rozvoj. Len, keď je niekto riaditeľom len funkciou, ale jeho vystupovanie za to nestojí, tak môže mať aj tri funkcie. Furt to bude ten blbý byrokrat. Nechcem už hovoriť o tom, že za hodinu cvičenia chceli vtedy v malej - 70 štvorcovej miestnosti zabiť nájomné ako za veľkú halu. Bez rozdielu. Takmer rovnaký prístup mali riaditelia na väčšine vtedy oslovených škôl.

Našťastie sa to vyriešilo. Dá sa povedať, že úplnou náhodou sme vtedy našli miestnu škôlku, kde sme všetko vyššie uvedené spravili. Nakoniec sa tam hrali aj detičky zo škôlky. Prístup riaditeľky - aj keby taký mal byť všade - jednoducho úžasný. Mám pocit, že keby boli takto schopní riaditelia / úradníci všade, mali by sme oveľa menej problémov (nielen my). Bez toho, aby ste platili neúnosné nájomné, a aby ste museli niekomu dávať nejaké podmazy.

No idylka trvala štyri roky, kým sa páni mestskí poslanci nerozhodli inak. Uvoľniť priestory nevyhnutné. Opäť obiehanie škôl, vhodných priestorov. Opäť tí istí úradníci, ktorí by sa mali starať. Za všetkých len jeden príklad. Z EU fondov vynovená telocvičňa a bývalá náraďovňa. Riaditeľka danej školy si vybrusovala svoje zásluhy, ako keby to išlo z jej osobných peňazí (keby som nevedel, tak jej aj uverím). Všetko, čo sa tam spravilo bola nová podlaha a snáď nové osvetlenie. Kvôli tomu za 80 štvorcov bývalej náraďovne štyristo korún za hodinu. Za normálnu telocvičňu ešte viacej. Čiže náš ročný rozpočet by musel byť takmer bývalých 100.000 korún. A na tých 80 štvorcov sa zase až toľko ľudí nepomestí. Takže to nové majú, ale nechodí tam aj tak nikto. Škola zbytočne prichádza o zdroje, mládež o miesto, kde môže cvičiť.

Opätovne - našťastie sme našli priestor, kde môžeme cvičiť. Prístup riaditeľa tiež výnimočný. Našli sme druhú výnimku, ktorá vytŕča z radu, a aj má záujem niečo podporovať. Náklady opäť trošku vyššie, ale čo už. Hádam, to potiahneme aj štrnástu sezónu. Lebo pred ňou to vypadalo, že už cvičiť nebudeme vôbec.

A po všetkom tom, čo som napísal, si človek pomyslí, či to vôbec stojí za to. Investovať do toho množstvo času, energie, peňazí, nervov. Viac vám to kazia úradníci, hádžu polená pod nohy, namiesto toho, aby pomáhali alebo aspoň nezavadzali. Nechcem ani cent z rozpočtov, chcem len podporu toho, aby sme vôbec mohli pokračovať. Aby sme nedostávali polená pod nohy. O zvyšok sa postarám aj sám... Ale vyžadovať od absolútnej väčšiny úradníkov a riaditeľov nejaký racionálny prístup je asi fikcia (až na svetlé výnimky).

Nakoniec vám niekto povie, že športom proti drogám. Prdel. To heslo vymyslel nejaký blbec, ktorý snaď ani netušil, kde žijeme. Nečakajte žiadnu podporu. Skôr množstvo prekážok. Keď budete chcieť cvičiť, alebo dať cvičiť deti, tak rátajte s vyššími nákladmi. A to sa ešte my snažíme o to, aby príjmy (členské) a výdavky boli rovnaké. Aby sme vôbec prežili. 

Ešte horšie je to v ďalších športoch. Plus pri niektorých pripočítajte korupciu. Futbal, hokej... O to horšie, že pokiaľ nekorumpujete, tak to nikam nedotiahnete. Nikde to nedotiahnú ani talenty, ktoré na to majú. Vraj športom proti drogám... A tak to potom aj vypadá.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Chorvátsky novinár pre SME: Nie som šťastný z futbalového úspechu

Tréner Zlatko Dalič premrhal možnosť zmeniť veci.

KULTÚRA

Vraždu Kuciaka nemali chuť spracúvať. Ukázalo sa, že je čas

Joj chystá tretie pokračovanie seriálu Za sklom.


Už ste čítali?