Objaviť Aikido

Autor: Jozef Petka | 23.10.2009 o 9:26 | (upravené 25.10.2011 o 10:59) Karma článku: 8,50 | Prečítané:  2630x

V mojom poslednom, naštvanom článku, som písal o tom, čo všetko musí človek podstúpiť, pokiaľ chce robiť na Slovensku akýkoľvek šport. Písal som o prístupe úradníkov, ktorí miesto podpory športu skôr hádžu akejkoľvek iniciatíve polená pod nohy. Hneď v úvode som sa zmieňoval, že som chcel pôvodne napísať menší článok o tom, čomu sa vlastne venujem. Dnes sa k tomu dostávam. Nech sa páči, zoznámte sa s japonským bojovým umením Aikido: Cestou harmónie.

AikidoAikidoweb

Aikido je u nás stále všeobecne chápané skôr ako šport, než bojové umenie. Hoci sa aikidu venujem už nejaký ten rok, nepovažujem sa za znalca alebo odborníka v bojových umeniach. Napriek tomu mi dovoľte, aby som vám pár riadkami umenie harmónie trochu priblížil. Nie zo strany histórie, konkrétnych techník alebo hlbokej filozofie, ktoré ho sprevádzajú. To sa dá ľahko nájsť na internete, odborníkovi o tom už netreba hovoriť. Skôr by som chcel priblížiť dôvody, prečo sa ja (a zopár ďalších nadšencov) venujem práve aikidu.

Na tréningoch tohto umenia väčšinou nenájdete "plešaté hlavohrude." Tie skôr vyhľadávajú "rýchlejšie" a "účinnejšie" formy boja. Pokiaľ viem, tak takýto ľudia tam aj tak nemajú čo robiť. A ak aj začnú, skončia oveľa skôr, než sa niečo stihnú naučiť (našťastie). Toto sú ľudia, ktorých tam stretnete výnimočne.

Asi každý má o praktikantoch japonských bojových umení nejakú predstavu. Názorov existuje veľmi veľa. Niektorí si myslia, že sú to ľudia, ktorí by sa mali vedieť ovládať. Mali by to byť zdraví, silní, možno i mladí ľudia. Niektorí by si spomenuli na "kódex bojovníka" - bushido. Iní si myslia, že ich cieľom je sebadisciplína, slušné správanie, nejaká harmónia, či pokoj, ktorý každý hľadáme.

Nedávno som sa stretol s diskutujúcim, ktorý "presne vedel," čo aikido je. Po spojení bojové umenie vysypal všetky protiargumenty, ktoré spájajú ponímanie týchto umení ako násilia, ktoré podporuje agresivitu praktikantov. Dokonca boli pre neho agresívne aj také športy ako futbal, hokej...

Prečo je teda aikido bojovým umením, keď som v úvode naznačil "účinnejšie a rýchlejšie" formy boja? Je teda účinným v prípadnom konflikte?

Odpoveď sa skrýva v samotnom "do," ktoré tvorí názov aikido. V preklade znamená cesta, spôsob života. Niektorým veciam musíte venovať čas, nedajú sa naučíť za dva týždne (spomeňme si, keď sme sa učili písať).

Asi nikto nevystihol aikido lepšie ako jeho zakladateľ. Ten pri jednej príležitosti povedal: "Myslíte si, že vás učím iba to, ako niekomu vykĺbiť ruku alebo ho hodiť o zem? To je detská hra. Aikido sa zaoberá dôležitejšími životnými problémami." To povedal ako vážený starec, ktorý aikido dokázal robiť prakticky do posledných dní svojho života. Človek, ktorý prežil vraždenie priamo vo vojne, a neskôr v ďalších dvoch svetových vojnách. Asi aj pre časté vojnové konflikty v histórii Japonska majú Japonci príslovie: "Žiadna vojna nie je svätá." Kiež by sa toho držali vplyvnejší ľudia ako sme my.

K mierovému riešeniu konfliktov smeruje aj aikido. Je brilantným spojením účinných techník, vychádzajúcich zo zbraní a hlbokej filozofie. To prvé začne človek pomaličky odhaľovať od prvého tréningu. K tomu druhému dospeje pomalou zmenou osobnosti a charakteru po dlhých rokoch cvičenia.

Samotné techniky nie sú o "bezhlavom" udieraní alebo kopaní. Ich - zdôrazňujem - štúdium je oveľa zložitejšie ako sa na prvý pohľad zdá. Nácvik sa začína statickými úchopmi a pomalými technikami. Tieto majú naučiť telo odpovedať na jednoduché podnety. (Veď koľkí ľudia majú už v tridsiatke vážne problémy so zdravím a pohybom?)

Prečo vôbec s aikidom začínať? Marketing by dal odpoveď, že aikido je pre každého. Ale asi nie je. Niektorí dajú prednosť telke, pivu, futbalu, alebo hocičomu inému. Niektorí dokonca očakávajú od začiatku tréningy v dynamike aerobiku, tae-bo. K tomuto sa určite nedajú prirovnať, hoci som osobne už zažil "pár" pekne náročných tréningov.

Poznám ľudí, ktorí dlhé roky praktikujú iné bojové umenia. Notoricky známymi sú judo, karate... Problémom je, že väčšina týchto ľudí si uvedomuje, že po dvadsaťpäťke už nie sú takí rýchli ako ich mladší kolegovia. Čo v prípade, keď prestaneme byť rýchli a navyše začneme strácať silu? Nemusíme mať šesťdesiat rokov, aby sme vedeli skonštatovať, že od istého veku človek už silu stráca...

Odpoveď dáva práve aikido. Dôvody treba hľadať v jeho technikách. Techniky aikido sú syntézou ďalších tradičných japonských bojových umení, z ktorých boli vynechané fatálne prvky. Tie môžeme pokojne označiť ako "jutsu." "Jutsu" by sa dalo preložiť ako boj, kým "Do" je cesta. Ide o zásadnú zmenu myslenia, kde sa cieľ - boj, mení na celoživotnú filozofiu - cestu.

Techniky aikido majú aj niečo naviac. O aikido to je všeobecne známe, ale rozhodne to nie je klišé. V aikido dokáže praktikant štúdiom techník, útokov a pohybu využívať silu súpera. Pre európske myslenie sprvu ťažko pochopiteľné, ale jednoducho vysvetliteľné.

Je to ako elementárny fyzikálny zákon. Ak niekto ťahá, neodporujem a neťahám. Ak tlačí, nepretláčam ho. Ak do mňa útočník tlačí, uhnem sa a k jeho útoku pridám svoj pohyb. Aká dynamika teda môže vzniknúť, keď napríklad k osemdesiat kilovému útočníkovi pridáte v rovnakom smere svoju váhu? Podstatu najlepšie charakterizuje myšlienka citátu: "Aikido sa podobá hurikánu. Zostáva pokojné vo svojom vnútri, ale je ťažké ho premôcť z dôvodu energie, ktorá ho obklopuje." Takto dokáže aikido využiť nielen silný, ale i slabší, starší, menší. Ide o pohyb tela, nie silu.

Toto je dôvod, prečo môžu aikido úspešne cvičiť nielen mladí, ale i starí, deti i ženy. Na sústredeniach a tréningoch po celom svete môžete takýchto ľudí stretnúť úplne bežne. Im už nejde o žiadny boj. Všetkých tu nájdete v rovnocennom postavení. Ľudí, ktorí sa dokážu pri cvičení prispôsobiť iným. Zdvorilosť prejavovaná pri vzájomných opakovaných úklonoch (gesto pozdravu z japonskej kultúry) podvedome títo ľudia prenášajú i do bežného života. Je možné všeobecne povedať, že i toto robí z praktikantov aikido slušnejších a tolerantnejších ľudí.

Aj z predchádzajúcich viet je možné vyvodiť, že aikido je mierumilovné. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že v tradičnom aikido neexistujú súťaže. Praktikanti si nedokazujú, kto je lepší. Väčšina sa skôr snaží vzájomných cvičením rozvíjať to, čo sa učia. Alebo nájsť v technikách to, čo hľadajú. Neexistencia súťaží v tradičnom aikido je výrazným pozitívom. Je ale potrebné dodať, že treba dávať pozor na podstatu a účinnosť cvičenia. Inak sa môže zmeniť len na "nezmyselný balet."

Cieľom aikido je víťazstvo samého nad sebou. Nie, nejde o nejaký prejav schizofrénie. Ide o to, aby ste stále študovali, hľadali, premáhali sa (najmä svoju lenivosť), snažili sa. Aikido nepreferuje likvidáciu protivníka. To je vlastne osobnou prehrou, zlyhaním, pretože ste nenašli iný prostriedok, ako vyriešiť konflikt mierovou cestou. Boj samotný je teda krajným, extrémnym a posledným riešením. Konflikt a boj sú aj v živote príznakom narušenia rovnováhy, príznakom zlyhania. Boj nie je prostriedkom, ani cieľom.

Toto je paradox bojového umenia aikido. Bojové umenie, ktorého cieľom je nebojovať. Snaha prispievať k riešeniu konfliktov mierovou cestou, snaha chrániť všetko živé v prírode.

Tých, ktorí aikido cvičia dlhšie, robí pomalou zmenou myslenia iných. Tolerantnejších, slušnejších, cieľavedomejších i sebavedomejších. Nechcem písať, že lepšími, lebo to môžu posúdiť individuálne iní, nie ja. Tiež nemôžem tvrdiť, že ľudia, ktorí sa naň dajú, sa zmenia hneď. Je to skôr dlhodobá, pomalá zmena. Charakter človeka, ak sa vôbec dá zmeniť, sa mení len veľmi pomaly.

Pomalým štúdiom techník - ale určite nie lenivým tempom - sa praktikant dostáva po fyzickej i mentálnej stránke vyššie. Časom ani tak necvičíte tú, ktorú techniku, ale venujete sa štúdiu samotnej podstaty techniky. Zároveň poznávate samého seba, testujete svoje pohybové schopnosti a rozvíjate sa. Časom zisťujete, že začínate reagovať aj na rýchlejšie útoky. Aj pri nich budete upravovať mnoho vecí. To vás zase bude vracať späť k základom, ktoré budete zdokonaľovať. A tak dookola. Osobne nepoznám aktívneho praktikanta aikido, ktorý si o sebe myslí, že všetko perfektne ovláda. Vrátane ľudí, ktorí sú na vysokých technických pozíciach. V aikido sa človek rozvíja celý život. Neustály kolobeh, v ktorom vždy môžete nájsť niečo nové, čo vás bude posúvať vpred.

Ak si pri tom vezmeme do úvahy cieľ aikido - nebojovoať, snahu riešiť problémy mierovou cestou, neustále štúdium a rozvoj osobnosti, môžeme opodstatnene hovoriť, že ide skutočne o umenie harmónie.

Čo vám teda aikido okrem toho môže dať? Ak sa mu venujete čo i len o trochu aktívnejšie, spoznáte množstvo nových ľudí. Prídete do kontaktu s mnohými ľuďmi rôzneho pôvodu, národnosti, vierovyznania a vzdelania. Môžete stretnúť študentov, robotníkov, manažérov, inžinierov, administratívnych pracovníkov... Ak k tomu pridáte vašu osobnú aktivitu a ochotu, môžete stretnúť a spoznať ľudí z rôznych štátov a kontinentov. Takto sa začnú odbúravať predsudky, a môžu vznikať nové priateľstvá. Jedna veľká rodina. Ľudia, ktorých stretnete možno párkrát do roka, sa vám stanu niečo viac, ako len známymi z iného mesta či štátu.

Mne osobne dalo aikido strašne veľa. Samozrejme okrem veľkých problémov a starostí, ktoré máme s fungovaním klubu vo Zvolene. Okrem toho, že sám musím dochádzať väčšie vzdialenosti, aby som sa sám mohol rozvíjať. Tento článok z toho všetkého zhrnul len malú časť. Ale vyzdvihol by som hlavne tri veci.

Prvou je samozrejme príspevok aikida k môjmu zdraviu. Pohyb ešte nikomu nezaškodil, hoci sa hovorí "športom k trvalej invalidite." A časom aj sám začínam zisťovať, že kolená nie sú to, čo boli pár rokov dozadu. Ale stojí to za to.

Druhou podstatnou vecou je akýsi "ventil stresu." Je dobré po stresujúcom, namáhavom dni vypnúť, a plne sa sústrediť na niečo iné. Ide o aktívny odpočinok, ktorý pomôže na dve hodiny nechať problémy za dverami. Potom sa človek vie na problémy pozrieť z nadhľadu a prichádza aj na nové, rozumnejšie riešenia. K tomu ešte nerátam, že keby tento "ventil" nebol, človek by mal o niečo bližšie k infarktu...

Treťou, ale zďaleka nie poslednou vecou, je možnosť spoznávať ľudí v okolí i v iných mestách, či štátoch. Ľudí, ktorých si nesmierne vážim a cením za to, čo robia. Ľudí, ktorých si dovolím považovať za svojich veľmi dobrých kamarátov.

Pôvodne myslených pár riadkov sa zmenilo na pekne dlhý článok. O aikido by sa nemalo príliš veľa hovoriť ani písať. Malo by sa praktikovať. Je potrebné ho vyskúšať. Verím, že sa práve v ňom nájde veľmi veľa ľudí. A ten vnútorný pocit po tréningu potom stojí za to.

 

Zdroj: www.aikidozv.tym.sk

www.aikidojo.sk

Special thanks to: G.H.K. for inspiration

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ľutujem, že som vám zabil brata

Aké ponaučenia sa dajú odniesť zo straty blízkeho?

KOŠICE KORZÁR

Vodárne predali pozemky developerovi. Ich šéf tam kúpil 24 bytov

Hreha: Byty sú moja súkromná vec.

TV

Slovensko sa rozlúčilo s profesorom Štefanom Nosáľom

Choreograf a umelecký vedúci Lúčnice zomrel vo veku 90 rokov.


Už ste čítali?